4 časté signály toxického pracovného prostredia
„Tu je to toxické!“ V posledných mesiacoch čítam na túto tému články a vidím príspevky na sociálnych sieťach. Mám pocit, že význam toho slova sa natoľko rozplynul, že je dôležité sa na chvíľu zastaviť a ukotviť si, čo to slovo vlastne znamená. Prečo? Toxicita je totiž zložitejšia, ako sa na prvý pohľad môže zdať. V jednom prostredí môže byť jedno správanie považované za nevhodné, v inom je vysoko funkčné a žiaduce. Každé pracovisko má občas ťažšie obdobie, každý tím si sem-tam prechádza krízou a každej firme sa tu a tam nedarí. To ale neznamená, že je to toxické pracovné prostredie. Nie všetko tak môžeme šmahom odsúdiť a onálepkovať.
Odborná literatúra uvádza toxické pracovné prostredie ako také, ktoré sa vyznačuje narcistickým správaním, obťažovaním, šikanou, vylučovaním z kolektívu, urážlivým vedením a trvalými medziľudskými konfliktmi, čo vedie k vysokej miere stresu, vyhoreniu a psychickej záťaži. Negatívne správanie a nezdravé nastavenie sa stáva bežným a dlhodobým štandardom a to má konkrétne dopady na zdravie ľudí, ich spokojnosť a výkonnosť. Analýza MIT Sloan napríklad ukazuje, že toxická firemná kultúra je až desaťkrát silnejší prediktor odchodov než výška mzdy (Sull, Sull & Zweig, 2022).
Nižšie nájdete štyri časté signály skutočne toxického pracovného prostredia, podložené výskumami a skúsenosťami z rôznych typov pracovísk, od kancelárií po dielne a prevádzky.
1) Nezdvorilosť a ponižovanie sú bežné
Zosmiešňovanie, prehliadanie, krik alebo ponižujúce poznámky, to všetko sa kumuluje a oslabuje dôveru v tíme. Výskumy potvrdzujú, že tzv. workplace incivility a ponižujúce vedenie (abusive supervision) zvyšujú stres, znižujú spokojnosť aj pracovný výkon (Schilpzand, De Pater & Erez, 2016; Zhang & Liao, 2015) a majú dlhodobo ničivý účinok. Pokiaľ je podobné správanie na pracovisku bežné a nikto to nerieši, či je to dokonca podporované, je to signál, že v takom prostredí sa mi pravdepodobne dariť nebude a domov chodiť spokojný nebudem. Zdravá spolupráca stojí na dôvere, na pocite, že môžem otvorene povedať svoj názor, upozorniť na chybu alebo priznať neistotu bez toho, aby som sa bál/a zosmiešnenia či odvety. Keď v prostredí panuje strach, ľudia mlčia, problémy sa neriešia a inovácie nemajú šancu. Amy Edmondson z Harvardu opisuje psychologické bezpečie ako spoločné vnímanie, že tím je bezpečné miesto pre medziľudské riziko (Edmondson, 2019). WHO upozorňuje, že jeho absencia zvyšuje psychosociálnu záťaž a riziko duševných ťažkostí (WHO, 2022). Ak ľudia otvorene hovoria „radšej nič nehovor, aj tak by to bolo proti nám“, ide o varovný signál.
2) Vylučovanie a ignorovanie
Krik alebo otvorené konflikty zďaleka nie sú tým najhorším prejavom toxického pracovného prostredia. Veľmi zraňujúca je aj tzv. tichá liečba. Predstavme si pod tým dlhodobé ignorovanie, vynechávanie z informácií alebo schôdzok, prehliadanie práce a názorov, neoceňovanie práce, vynechávanie z povýšenia alebo napríklad, že vás tím nepozve na mimopracovnú aktivitu (bez ohľadu na to, či by ste šli alebo nie). Výskumy ukazujú, že takéto ostrakizujúce správanie spôsobuje podobnú „sociálnu bolesť“ ako fyzické zranenie. Keď ľudia opakovane zažívajú, že sú „mimo“ alebo že sú „jedno”, ide o jasný ukazovateľ nezdravého prostredia. Navyše, metaanalýzy potvrdzujú, že tento jav zvyšuje stres, znižuje pracovnú spokojnosť a zvyšuje pravdepodobnosť, že si ľudia budú šťastie hľadať inde (Howard, Cogswell & Smith, 2020; Williams, 2007).
3) Nejasnosť kam sa pozrieš
Evergreenom toxicity sú šedé zóny nejasnosti: typicky vo formáte nejasne vymedzenej zodpovednosti, kedy nie je zrejmé kto, za čo a do akej miery zodpovedá, čím vzniká priestor pre nenaplnené očakávania a vágne zadávanie úloh. Manipulatívni manažéri úplne zámerne takéto zóny šedi tvoria, pretože v neistote a nejasnosti môžu druhých ohýbať, ako sa im hodí a vďaka tomu majú viac moci, než by tomu bolo v transparentnom a férovom prostredí. V kombinácii s ponižovaním či agresivitou sa tlak na pracovníka násobne zvyšuje, ľudia sa boja urobiť chybu, sú v strese, či zadanú úlohu tentokrát zvládnu dobre alebo sa po nich bude zase niekto „voziť“.
4) Sťažnosti jednoducho… vyšumia
Posledným a bohužiaľ tiež častým signálom je, že sa problémy neriešia alebo sa, a to je ešte mnohonásobne horšie, „zametajú pod koberec“. Ľudia nemajú dôveru, že ich hlas bude vypočutý, alebo sa boja odvety. Či už je v hre rezignácia, frustrácia alebo strach, dopady na motiváciu sú zdrvujúce. Tam kde chýbajú jasné a férové postupy, ako nahlásiť šikanu, obťažovanie či neetické správanie, ťažko nájdeme ochotu vymýšľať nové veci, snažiť sa nad rámec svojich povinností alebo napríklad odvahu otvárať nepríjemné, ale dôležité témy. Pokiaľ firma problémy popiera alebo bagatelizuje, vytvára to začarovaný kruh nedôvery a odchodov. Kto by tiež chcel v takom prostredí pracovať, však?
Ak niektoré z vyššie uvedených vecí v práci zažívate, nie je to ok! A určite to nie je vaša vina. Dá sa s tým niečo robiť? Áno, ale…
Využite všetky možnosti, ktoré vám organizácia ponúka na to, aby ste na toxické správanie upozornili. Ideálne začnite tými, ktoré sú anonymné, ako sú napríklad rôzne prieskumy či dotazníky, možnosť dať spätnú väzbu alebo využiť ombudsmana. V druhom slede budú rozhovory s ľuďmi, ktorým veríte, viac hláv viac vie a možno spoločne prídete na to, čo by sa dalo urobiť inak. Ak váš tím v kontexte celej firmy funguje dobre a ste v ňom spokojní, s kolegami a kolegyňami vychádzate, potom je namieste naliať si čistého vína sám pred sebou a položiť si otázku, či som s toxickými prejavmi prostredia ochotný/á žiť a energiu, ktorú mi to berie, si niekde inde dočerpať. Tretím krokom sú rozhovory s nadriadenými/vedením a formálne kanály, ako napríklad sťažnosť na HR. Znamená to ale byť pripravený na potenciálne konflikty, mať na to dostatok odvahy a pokiaľ nemám formálnu moc, byť pripravený, že sa môžem so zlou potázať. Je úplne pochopiteľné, pokiaľ si miesto toho radšej vyberiete cestu z dverí, pretože každý má právo pracovať v prostredí, kde sa môže cítiť bezpečne a dôstojne. Od klávesnice sa ľahko radí, nech nehádžete flintu do žita, lenže realita potom býva o dosť nezmieriteľnejšia. Úplne úprimne, meniť kultúru odspodu je úloha hodná Herkula.
Zo srdca nám všetkým prajem, nech sa s toxickými prejavmi správania stretávame čo najmenej.
