Rozhovor s Martičkou Vrajíkovou: Z HR administratívy do sveta testovacích scenárov, bugov a backlogov

Martička je dôkazom, že keď vás chytí zvedavosť a IT vám vonia viac než diplomacia, zmena odboru môže priniesť novú radosť aj profesijné „flow“. A k tomu štyria psi, svadba, dogtrekking a jedna záchranná misia, na ktorú sa nezabúda.

Keď sa povie Quality Assurance, málokomu napadnú slová ako „fascinujúce“ alebo „radosť z objavovania“. Martička to však má inak. Do sveta testovania vplávala ako HR-ista úplnou náhodou a zrazu bolo HR už len minulosťou.

V rozhovore otvorene hovorí o tom, čo ju priťahuje na mužských kolektívoch, prečo jej viac sedí chaos v testovaní než rutina v HR, a aké je to žiť so svorkou štyroch psov, ktorí majú vlastný diár.

Martička, tvoja cesta k QA bola veľmi netradičná – z HR administratívy priamo do IT. Čo ťa na tej zmene lákalo najviac a ako ťa táto skúsenosť formovala?

Úprimne – náhoda a zvedavosť. V HR som písala zmluvy, riešila dochádzky a podklady pre mzdy. Keď sme raz naberali QA, išla som za testerom, nech mi to “len” vysvetlí. Videl vo mne potenciál, po večeroch ma zasväcoval a testing ma chytil. Keď sa v HR menilo vedenie, prešla som do IT. Vtedy som si naplno uvedomila, že som introvert a trochu asociál – a že technický svet mi sadne oveľa viac ako nekonečné otázky zamestnancov.

Čo ťa na práci v HR najviac odrádzalo?

Rutinné otázky zamestnancov, ktoré sa stále opakovali, a nutnosť byť trpezlivá a diplomatická. Som cholerik, takže ma to rýchlo vyčerpávalo. Navyše mi chýbala technická časť – viac ma bavilo hrabať sa v HR systéme než riešiť ľudí.

Aký to bol pocit sedieť po večeroch v kancelárii a učiť sa úplne nový odbor? Prevládala skôr zvedavosť, alebo strach?

Oboje. Dlhé večery, veľa trpezlivosti a žiadna formálna „rekvalifikácia“. Učila som sa hlavne praxou. Sama by som to asi nedala, nie som samouk. Bola tam obava z neznámeho, ale našťastie zvedavosť vyhrala.

Ako na tvoj prechod z HR do IT reagovalo okolie?

Predsudky malo najmä vedenie IT. Skôr čakali, že to vzdám. Ale nevzdala som to a nakoniec som tam zostala niekoľko rokov. Pre mňa to bola aj vizuálna zmena – z lodičiek a šiat do svetra a papúč. A zrazu som bola výkonnejšia.

Spomínala si, že miluješ moment, keď sa z počiatočného strachu z novej funkcionality stane radosť z toho, že funguje. Máš projekt, na ktorý si mimoriadne pyšná?

Som pyšná na to, ako sa veľké veci (AI, 360° feedback a pod.) z abstraktného strašiaka premenia na logickú, fungujúcu časť produktu – a potom príde spätná väzba od klientov: “Presne takto sme to chceli.” To je top.

Ako zvládaš ten večný pocit neistoty, či sa niekde ešte neskrýva ďalší bug?

To jednoducho patrí k odboru. Stopercentná istota neexistuje. Pomáha mi systematické „uzemňovanie“ – poznámky, reporting, priebežné overovanie a prijatie faktu, že riziko si v QA vždy nesieme.

Pôsobíš ako človek, ktorý má rád poriadok a kontrolu, ale v testovaní sa cítiš skôr ako chaotik. Ako to vyvažuješ v praxi?

V súkromí idem podľa plánu a poriadku, v testovaní som skôr spontánny objavovateľ. Na konci dodávky si však procesy postrážim – ale dávam si priestor na „túlanie sa po produkte“, kde chyby najčastejšie vylezú.

Zažila si niekedy pri práci skutočne krízový moment?

Áno. Keď sa testovanie dostane do fázy, že už nemáš čo testovať a len čakáš na opravy. Je to frustrujúce, pretože strácaš pocit kontroly. Vtedy si udržiavam poriadok v poznámkach a snažím sa manažovať si čas, ale ten pocit bezmocnosti tam je.

Aký je tvoj „QA lifehack“? Čo ti pomáha zostať sústredená a efektívna pri testovaní?

Slúchadlá a „biely šum“ (hudba alebo podcast, ale nie príliš zaujímavý 😊), vlastný systém poznámok, striedanie ticha a rytmu, domáce prostredie, kde sa dokážem „zatvoriť do svojej bubliny“.

Čo ti na práci v Sloneeku dáva najväčší zmysel? Máš pocit, že tvoj testing ovplyvňuje, ako aplikácia pomáha ľuďom v HR?

Rozhodne áno. Najradšej mám moment pred releasom, keď všetko zapadne, a potom vidieť, že to klientom reálne pomáha. QA nevnímam ako škodoradostné hľadanie chýb, ale ako službu pre udržanie a zvyšovanie kvality.

Hovoríš, že ti vyhovuje čisto mužský kolektív. Čo je na tom najlepšie?

Kľud, priamosť a minimum „small talku“. V IT tímoch som jednoducho viac sama sebou.

Ako zvládaš kombinovať introvertnú povahu s prácou v tíme?

Trvá mi dlhšie sa naladiť. Na teambuildingu prvé dva dni cítim, že som roztržitá a neviem sa sústrediť – až potom by som si zvykla. Preto mi vyhovuje home office, kde si vytvorím svoj vlastný priestor.

Poďme teraz preč od bugov a testovacích scenárov. Martička nežije len technickým svetom – doma ju obklopuje štvornohá partia, ktorá nás veľmi zaujíma. Tvoja psia svorka je fascinujúca. Predstavíš nám ju? A ako sa dajú zladiť štyria psi a práca?

Mám chovateľskú stanicu a štyroch psov: samojedky Arinku (3) a Queenie (8), švédskeho laponského psa Lili (9 mesiacov) a borderáka Isaaca (5, patrí manželovi). Výstavy, klub samojedov, dogtrekking… už je to náš životný štýl. Logistika starostlivosti o psov je skladačka (rodičia, kamarátka so samojedom), ale dá sa to zvládnuť.

Lili je prvý švédsky laponský pes v Česku – to je rarita. Čo ťa na tomto plemene uchvátilo?

Láska na prvý pohľad. Vyzerá trochu ako “čierny samojed”, má nádhernú srsť a sadla mi aj povahovo. Je prvým zástupcom plemena v Česku. Cesta k nej nebola jednoduchá ani lacná, ale stálo to za to.

Ako sa tvoja svorka znáša?

Samojedi sú buď veľmi naviazaní na človeka, alebo na seba. U mňa je výhoda, že ich je viac – takže nie sú smutní, keď som v práci. A s manželovým borderákom tvoria vyrovnanú partiu.

Ako vnímaš psov v byte oproti domu so záhradou?

Pes si zvykne na to, čo mu nastavíš. Mala som samojedku v garsónke s 23 m² a netrpela. Zvykla si na metro, električku, cestovanie. Nie je to o priestore, ale o tom, ako sa s ním od začiatku pracuje.

Dogtrekking a výstavy znejú ako úplne iný svet než IT. Čo ti to dáva?

Vyváženie hlavy. Je v tom radosť, ale aj stratégia – ktoré výstavy sa oplatia, aký rozhodca, aká konkurencia… aj tu zapínam analytiku.

So štyrmi chlpatými parťákmi nie je voľný víkend len tak. A keď sa nejaký nájde, treba si oddýchnuť.

Priznala si, že cestovanie ťa veľmi neláka. Ako vyzerá tvoja ideálna dovolenka alebo víkend?

Pokoj na záhrade so psami, výlety po okolí. Keď už cestujem, tak kvôli výstave – napríklad do Birminghamu alebo Bologne (World Dog Show 2026) – a spojím to s krátkou dovolenkou. So psami nelietam, radšej cestujeme autom.

A keď si chceš oddýchnuť od cestovania? Si skôr typ gauč + Netflix, alebo ťa to ťahá von?

Gauč a Netflix (Suits, Wednesday, dokumenty) je moje. Milujem aj saunovanie. To je absolútny reset hlavy.

Ako vyzerá ideálny víkend bez psov?

Občas si rada oddýchnem – napríklad v saune, pár dní v niektorom wellness rezorte, kde ma nič netrápi. V hlave mám prázdno, riešim len to, do ktorej sauny pôjdem. To je pre mňa najlepší relax.

Na záver – čo by o tebe tvoji kolegovia asi neuhádli? Máš nejaký „fun fact“?

Raz som vytiahla z vody muža, ktorý sa začal topiť. Videla som, ako sa otužoval, a zrazu sa ponoril. Išla som za ním, vytiahla ho a potom už pomohol záchranár. Odvtedy mám rešpekt z vody a neplávam tak, ako kedysi.

Martička ukázala, že aj cesta z „nečakaného smeru“ môže viesť k profesijnému naplneniu. Dôkazom je jej prístup k testovaniu, ktorý spája systematickosť, intuíciu a radosť z dobre odvedenej práce. Ďakujeme za inšpiratívny príbeh pre všetkých, ktorí si myslia, že kariéru sa už nedá zmeniť. Keď sa chce – a je v tom srdce – ide všetko 😊.