Nedokazuj. Počúvaj. Skutočná sila nie je v hluku, ale v pokoji.

Tlak na výkon máme vrytý pod kožou. Žijeme vo svete, kde je úspech viditeľný. Počíta sa. Meria sa. Zdieľa sa.

Na LinkedIn sa chválime novými pozíciami. Na Instagrame perfektným ranným rituálom. V práci reportujeme výsledky, plníme ciele. Všade okolo máme ľudí, ktorí „to zvládli“ – založili firmu, posunuli sa v kariére, vyzerajú skvele.

A my? My sa snažíme držať krok. Snažíme sa dokázať, že tiež niečo vieme. Že tiež za niečo stojíme.

Ale čo ak je toto celé len jedna veľká pasca?

Koľkokrát denne vlastne niečo dokazujeme?

Priateľom, že nie sme nudní. Partnerovi, že ho dosť milujeme. Sebe samým, že sme dostatočne dobrí. Vo firmách som to na vlastné oči videl niekoľkokrát… A deje sa to snáď na všetkých pozíciách. Príde špičkový človek s mnohoročnou praxou a s preukázateľnými výsledkami, ktoré hovoria samy za seba. Ich kvalitám všetci veria (veď predsa vďaka nim boli prijatí). Všetci ich rešpektujú. A potom sa začne diať niečo zvláštne.
Začnú sa „ukazovať“. Dávajú do pľacu svoje skúsenosti z „podobných situácií“. Komentujú prakticky všetko. Opravujú detaily, ktoré vo finále nemajú na výsledok žiadny vplyv.
A zrazu tí skvelí ľudia pôsobia… slabo.
Prečo sa to deje? Prečo si špičkoví profesionáli kazia vlastnú pozíciu tým, že sa snažia dokázať niečo, čo už všetci vedia? Koľko energie spotrebujú na to, aby presvedčili svet – a hlavne sami seba, že majú právo „tu“ byť?

Hra, ktorú nemôžeme vyhrať

Dokážete jednu vec?
Skvelé, teraz teda musíte dokázať ďalšiu.

Splníte cieľ?
Budúci štvrťrok bude vyšší.

Získate uznanie?
Zajtra si ho musíte zaslúžiť znova.

Je to ako bežiaci pás. Čím viac sa snažíme, tým rýchlejšie sa točí. A tak sa unavujeme, ale nikam sa neposúvame.

Prečo? Pretože naša sebahodnota sa stala závislou na vonkajšej validácii. A vonkajšia validácia je ako droga. Potrebujeme jej stále viac, aby mala stále rovnaký účinok. Dopamín je skrátka beťár… Táto hra na dokazovanie sa, bohužiaľ, nikdy nekončí.

A teraz si predstavte, čo keby ste nepotrebovali nikomu nič dokazovať? Čo by sa stalo? Čo sa zmení, keď si dovolíte jednoducho len byť?

• Byť človekom, ktorý sa rozhodne mlčať, aj keď by mohol kričať. Ktorý neskáče do každej diskusie len preto, aby dokázal, že má názor.
• Byť človekom, ktorý si dovolí odpočívať, keď ostatní „makajú“. Ktorý chápe, že produktivita nie je to isté ako hodnota (nedajbože pridaná).
• Byť človekom, ktorý prizná chybu bez dlhého vysvetľovania. Ktorý nemusí mať vždy posledné slovo.
• Byť človekom, ktorý vie, že jeho hodnota nespočíva v metrikách vonkajších prejavov. Ale v tom, kým je, keď sa nikto nepozerá.

Nemusíme byť stále najlepší. Nemusíme byť najrýchlejší, najmúdrejší, najvýkonnejší. Niekedy je v poriadku len tak byť. Niekedy je v poriadku zlyhať. Niekedy je v poriadku povedať: „Neviem.“

Paradox autenticity

Keď sa prestaneme snažiť niečo neustále dokazovať, ľudia nás začnú časom vnímať ako silnejších. Prečo? Pretože autenticita je dnes vzácnosťou. Vnútorná stabilita nie je slabosť. Autenticita je luxus, ktorý si môže dovoliť len ten, kto sa nebojí vlastnej hodnoty. Pokoj nie je rezignácia. Je to prejav sebavedomia človeka, ktorý nemusí svoju cenu nikomu dokazovať.

Mám k tomu jedno „ale“ – to neznamená, že máme rezignovať na ambície alebo sa prestať snažiť. Znamená to prestať sa snažiť z dôvodov, ktoré nie sú naše vlastné. Prestať sa snažiť dosiahnuť „instantné“ šťastie čo najskôr. Ľahko a rýchlo.

Jednu vec som objavil až pri budovaní Sloneeka. Proste mi to nikdy nepripadalo také dôležité. Je obrovský rozdiel medzi „musím“ a „chcem“. Rozdiel medzi:

• „Musím dokázať, že som dosť dobrý“ a „Chcem sa zlepšiť, pretože ma to baví.“
• „Musím uspieť, inak som zlyhal“ a „Chcem uspieť, pretože mám víziu a smer, kam chcem ísť.“
• „Musím vyzerať šťastne“ a „Som šťastný, aj keď to niekedy nie je vidieť.“

Prvé je motivácia strachom. Druhé radosťou. Prvé nás vyčerpáva a nakoniec zabíja. Druhé nás nabíja. A keď konáme autenticky a z radosti namiesto zo strachu, výsledky sú často lepšie. Pretože nie sme v kŕči, v strese. Dokážeme myslieť jasnejšie, rozhodovať sa lepšie a tvoriť slobodnejšie.

„Ale čo si o mne budú myslieť ostatní?“

Je dobré prijať veľmi pravdepodobný fakt: väčšina ľudí o nás nepremýšľa toľko, koľko si často myslíme (mimochodom, toto poznanie mi trvalo pekelne dlho). Možno preto, že sú príliš zaneprázdnení dokazovaním svojej vlastnej hodnoty :). Domnienka, samozrejme…

Skutoční priatelia, partneri, kolegovia nás budú rešpektovať viac, nie menej. Pretože budú vidieť človeka, ktorý má odvahu byť pravdivý, autentický, predvídateľný. Takto jednoducho to vidím.

Ako sa do toho pustiť

Každému to pôjde inak. Nejde to zo dňa na deň. Nie je to ako zaliať instantnú polievku. Nemám univerzálny návod, ale čo mám pocit, že mi pomohlo:

• Prestať reagovať na každý komentár. Nemusím obhajovať každé svoje rozhodnutie (mimochodom, na tom pracujem denne, stále mi to nejde, ako by som chcel).
• Hovoriť „neviem“ častejšie. Je to oslobodzujúce.
• Nerobiť veci len preto, aby som si dokázal, že ich viem. Robím ich, pretože majú zmysel.
• Prestať sa porovnávať. Ich úspech predsa nie je moja porážka.
• Dovoliť si byť unavený, smutný, neistý. Byť človekom, nie strojom na výkon.
• Nepodceňovať sa. Toto skúšam denne. Je dobré mať niekoho, kto vám to bude tak trochu pripomínať. Môj kolega mi to robí celkom často :). Spoľahlivo vás to vráti na zem.

Jednoducho, naša hodnota nie je podmienená tým, čo dokážeme. Je podmienená tým, kto sme. A to je dosť. Viac než dosť.